Menu

Pomôžte Jessi postaviť sa na nohy...

Trvanie výzvy: 12. augusta 2014 - 12. augusta 2015

Cieľ výzvy

Rehabilitačný pobyt pre Jessicu

Príbeh

Pomôžte Jessi postaviť sa na nohy...

Chcem sa hrať so svojou sestričkou...



„Tento príbeh napísal sám život...“


S manželom Maťom sme spolu už 10 rokov a viac ako dva roky sme sa snažili o dieťatko, až jedného krásneho dňa sa nám naša túžba splnila. Všetko prebiehalo ako malo, bábätko rástlo a v 3. mesiaci tehotenstva mi lekár oznámil, že z jedného bábätka budú dve.
Boli sme v šoku, čo budeme robiť? Chvíľku nám trvalo , kým sme to rozdýchali, ale samozrejme, sme sa tešili a začali všetko kupovať dvojmo.
Dňa 04.augusta 2011 sa nám narodili dve krásne princezné Jennifer s pôrodnou váhou 850 g a Jessica s pôrodnou váhou 1150 g. na tento deň nikdy nezabudnem. Na druhý deň som sa pýtala za dievčatami, sestričky boli ochotné a pomohli mi na vozík, ktorým ma previezli na JIS k mojim deťom.
Ten strašný strach, to zovretie v hrdle a bolesť pri srdci si neviete ani predstaviť. S malou dušičkou som otvorila dvere a vošla dnu. Veľmi som sa rozplakala, keď som videla tie malinkaté telíčka napichané ihlami a pripojené ku rôznym prístrojom, boli tak strašne maličké, že som nechcela uveriť tomu, že sú to naše deti.

A začal sa ten najväčší boj o ich životy....


Každý deň nás informovali o zdravotnom stave našich dievčat, raz to bolo horšie, raz lepšie a doktorka, ktorá sa o ne starala, nám len
prízvukovala, že predčasne narodené deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou sú novorodenci s poruchami dýchania, práce srdiečka, závažnou infekciou, vrodenými vývojovými chybami a mnohými ďalšími zmenami zdravotného stavu.
Upozornila nás, že sa budú robiť ďalšie a ďalšie vyšetrenia. Však tá najväčšia rana prišla, keď nám oznámila, že Jessica to väčšie bábätko je na tom veľmi zle, že má hypertonický syndróm ťažšieho stupňa. Vtedy sa vo mne všetko zrútilo...
Tak ako prirodzene dospelý človek odmieta smrť alebo nevyliečiteľnú chorobu, tak ja som odmietala vážnosť zdravotného stavu mojej Jessici. V tej chvíli som bola nahnevaná na všetkých vôkol – na lekárov, na sestričky, na každého kto vás chce upokojiť. Ten hnev som nevedela ovládať, aj keď v podvedomí cítite, že je nespravodlivý.
Doktorka nám to vysvetlila ako laikom , nebude sa vyvíjať ako zdravá dieťa, pretože došlo k poškodeniu mozgu počas jeho vývoja. Po 7. dňoch ma prepustili domov, bol to strašný pocit prísť domov sama, bez svojich detí.
Po dlhých dvoch mesiacoch nám dievčatá pustili domov. Mesiac na to sme išli na neurológiu, ďalšia rana, ďalšia zlá správa, sono mozgu ukázalo a potvrdilo epilepsiu. Upozornil nás na to, že u Jessi sa nevyskytuje fixácia zrakom, ani úsmev ako sociálna reakcia, niekedy sa zistí, že obvod hlavy prestal rásť. Napokon nám stále opakoval rehabilitovať a samozrejme liečebné pobyty.
Doteraz neviem , kde sa stala chyba ani kto je za ňu zodpovední, chcem len to aby sa moja dcérka na mňa usmievala , chytila ma za ruku, aby sa postavila na nohy a zo všetkého najviac si želám , aby sa mohla hrať so svojou sestrou, ktorá ju denno-denne volá a potrebuje. V roku 2013 sme absolvovali niekoľko vyšetrení, ale v tom období nastala séria epileptických záchvatov, keďže sa to neustále opakovalo, museli sme akútne podstúpiť liečbu na Detskej neurologickej klinike v Bratislave. Naše trvanie bolo 14. dní, každý deň Jessi pichali injekcie striedavo do stehien, po 5 dňoch sa záchvaty ustálili. Z celého srdca Vás žiadam o akúkoľvek finančnú pomoc.
Chcem , aby moja dcéra chodila a neexistuje na to iný liek ako srdce matky a rehabilitácie....

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?