Pomôžme Erikovi splniť si sen, aby začal sám bežkať

Malo sa nám narodiť zdravé bábätko. Presne v deň pôrodu mi začali kontrakcie od rána do noci ale nestupňovali sa na sile, zdalo sa mi, že niečo nie je v poriadku. Muž ma odviezol do nemocnice, tam mi zistili na pásoch, že kontrakcie nemám silné na pôrod čo som im sama vravela. Pichli mi vyvolávačku a poslali ma domov, vraj keď sa pôrod rozbehne, tak mam prísť, keď nie, mám ísť na gynekológiu. Keďže ma bolelo brucho stále rovnako, zaspala som. Ráno, keď som išla na wc, som mala krv na nohavičkách, hneď sme sa vybrali na gynekológiu tam ma prezreli a poslali z budovy do budovy na pôrodnicu vraj sa mam s nimi dohodnúť ako ďalej.

Keď som prechádzala z budovy do budovy niečo ma oblialo, myslela som, že to je plodová voda, ale keď som sa pozrela smerom nadol, ale bola to krv, veľmi som sa zľakla, začala plakať a triasť sa od strachu. S pomocou svokry, ktorá ma podopierala, som sa teda dopravila na pôrodnicu, tam ma prijali, popozerali a povedali mi, že mi nič nie je a upozornili ma prečo plačem veď som bola oboznámená s tým, že žena zakrváca. Keďže som bola mladá neskúsená verila som lekárom, ktorí ma následne poslali na izbu rátať kontrakcie a tak som išla a ležala 2 hodiny na izbe a rátala kontrakcie. Lenže brucho ma bolelo čoraz silnejšie, až sa to nedalo vydržať a tak som sa postavila, že idem na wc a v tom ma zase oblialo, pozrela som dolu a bola to zase krv, kričala som na sestričku, keď prišla, zhrozila sa a hneď ma brala. Po ceste som podpisovala papiere dodnes neviem aké, veľmi som sa bala o bábätko či žije a čo sa deje, keďže mi nikdo nič nepovedal, iba som videla ako okolo mňa lietajú lekárky a nevedela som čo sa deje. Dokonca mi nikdo ani nepovedal, že idem na akútny cisársky rez, len som sa ocitla na stole s maskou na tvári a už neviem nič. Keď som sa prebrala, bolo nado mnou veľa lekárov a hned mi oznámili, že som zažila veľmi ťažký pôrod. Odtrhla sa mi placenta a keby mi spravia cisársky rez o 2 minúty neskôr, tak by som ja vykrvácala a malý by sa zadusil. Bol ťažko pridusený, kriesený a musel byť prevezený na jis Kramáre do umelého spánku na ochladzovanie, aby sa nepoškodzoval mozog dalej. 

Keď som sa pozrela na brucho, tak som uz bábätko pri sebe nemala, mala som menšie brucho a jedine nad čím som rozmýšľala, kde je a prosila som, aby mi ho aspoň ukázali. Povedali, že ho nemôžu prenášať, tak mi ho iba sestrička pár krát odfotila. Bolo to veľmi pre mňa ťažké a keďže som to tam nezvládala psychicky, pretože som počula iné deti plakať a ja to svoje som nemala pri sebe a nevedela som ani čo s ním bude a kde vlastne je, tak som sa po 3 dňoch vypýtala na reverz domov. Keď pre mňa prišiel muž (priateľ) bolo to bolestivé, ostatné ženy išli domov s bábätkom a ja sama s plnou kabelou nachystanou pre bábätko. Chcela som ísť hneď za ním, ale lekárky to neodporúčali skrz môjhe i jeho zdravie, tak som čakala v depresívnych stavoch doma týždeň, a potom som sa vybrala na Kramáre za synčekom, aby som ho uvidela prvý raz.

Keď som absolvovala túto cestu tak som sa konečne dostala k môjmu bábätku bol krásny. Lekári ma hneď informovali, že malý mal opuch mozgu, mal sondu, nevedel sám papať mliecko. Časom sa naučil a pred vianocami sme sa dostali domov. Bol to najkrajší darček k vianociam aký sme mohli dostať a boli sme šťastní, že je s nami konečne doma. Navštevovali sme veľa lekárov, bolo nám povedané, že sa mu nevyvíja mozog a že ostane mentálne zaostalý, no neverila som tomu. 

Od bábätka som veľmi s ním cvičila. Zo začiatku aj vojtovu metódu, ale časom bobath a pretože nám to vyhovovalo viacej, chodili sme rôzne s ním cvičiť. Navštívili sme aj Dunajskú Lužnú, chodili sme aj na hipoterapiu koníky. Synčekovi bolo v 10 mesiacoch, diagnostikovaná detská mozgová obrna kvadruparéza. Od malička to bol vysmiaty chlapček, ktorý sa veľmi, snažil a išiel za svojim cieľom. Postupom času sa naučil pretáčať, plaziť, stavať na kolienka ako tak štvornoškovať a stavať na nožičky. Teraz má 4 roky aj 10 mesiacov, a je to na šťastie od Boha šikovný chlapček, ktorý je rozumný, vie všetko, všetkému rozumie, síce ešte sám nerozpráva, ale vie ukazovať a povedať veľa slov, veľa vecí vie, ale niekedy mu to není umožnené urobiť ako by chcel, keďže ma zlú motoriku rúk, pravú rúčku má celkom dobrú, ľavú má horšiu, ale cez to všetko vie skladať puzzle, lego, kresliť ukazovať hrať sa. Je ako aj ine deti od malička sa snažíme aby vyrastal ako iné deti a mal všetko čo potrebuje aby bol aj medzi deťmi, preto sme ho teraz dali do špeciálnej škôlky v Trnave, kde s ním aj cvičia  aj tam je s deťmi a veľmi sa mu tam páči. 

Lenže táto škôlka je v Trnave musíme ho voziť s Jablonice do Trnavy je to trošku finančne nákladné, keďže nemáme na výber, ale sme veľmi radi, že sa mu tam páči. Synček chodí po kolienkach, vie sa postaviť s oporou a chodí s rehabilitačným chodítkom, ale veľmi túži sám bežkať s rovesníkmi, ale stráca rovnováhu. Synček sa tento rok cez leto úplne odplienkoval, pýta sa sám na wc. Synček má aj imunitné ochorenie od malička, vybral strašne veľa antibiotík, nezvláda bežné chrípky a veľa krát sme museli ležať v nemocnici, pretože sa nám doslova dusí alebo ma 40 stupňové horúčky. 

Okrem tohto všetkého Etrikov otec, ktorý s nami žije (priateľ), má už 12 rokov epilepsiu, ktorá sa rapídne začala zhoršovať, keď som ja otehotnela. Teraz žiada o invalidný dôchodok, pretože za celý čas mu nenadstavili účinnú liečbu a teda záchvaty sa stále opakujú. Už je na 3 liečbe a v diagnóze má záznam že je epilepsia neliečitelná a posielajú ho na operáciu mozgu. Ďaľšia diagnóza je pravdepodobne skleróza, absolvoval už veľa vyšetreni. Táto diagnóza ho veľmi obmedzuje, čo sa týka aj práce teda financií a dokonca aj v živote, pretože je stále unavený z liekov.

Je to veľmi ťažké takto vidieť svoje milované dieťa. Chceli by sme mu dopriať všetko najlepšie aby bol šťastný a zdravý chlapček. Preto by som chcela poprosiť dobrých ľudí o pomoc, chceli by sme vyskúšať Adeli centrum Pieštany, ale pre nás je to finančne nezvládnuteľné. Pomôžme môjmu synčekovi ku ceste šťastia, aby vyrazil po ceste sám a raz si zahral fotbal s rovesníkmi.